V súčasnosti máme k dispozícii nové, bezpečné, nehypoglykemizujúce antidiabetiká, ktoré okrem liečby cukrovky dokážu i niečo navyše.
Hoci boli gliflozíny – inhibítory spätného vstrebávania glukózy v proximálnom tubule, t. j. inhibítory sodíko-glukózového kotransportéra 2 (sodium-glucose co-transporter 2, SGLT2), iniciálne vyvinuté ako antidiabetiká, preukázali v posledných troch rokoch svoju účinnosť v liečbe srdcového zlyhania so zníženou ejekčnou frakciou (ejection fraction, EF) a najnovšie sa ukazujú byť i dôležitou terapeutickou možnosťou u pacientov so zachovalou EF či mierne redukovanou EF. Okrem tejto vlastnosti zaisťujú i nefroprotektivitu.
Diabetické ochorenie obličiek (diabetic kidney disease, DKD) je u diabetikov 1. i 2. typu častou komplikáciou, ktorá môže u mnohých chorých viesť až k terminálnym štádiám renálneho zlyhania. Prítomnosť DKD zároveň významne zvyšuje riziko kardiovaskulárnej morbidity a mortality a tiež riziko vzniku hypoglykémie. Inhibítory SGLT2 sú relatívne novou skupinu antidiabetík, pri ktorých prospektívne štúdie preukázali významné zníženie kardiovaskulárnych komplikácií a tiež výrazné nefroprotektívne účinky, možné mechanizmy tohto pôsobenia a ďalšie perspektívy ich využitia pri liečbe nielen diabetického ochorenia obličiek.
Inhibítory SGLT2 znižujú nadmernú tubulárnu reabsorpciu a glomerulárnu hyperfiltráciu, čím priamo zasahujú dva základné mechanizmy, ktoré sú podkladom poškodenia obličiek pri diabete. Mimoriadne zaujímavým nálezom je fakt, že tento efekt je nezávislý od poklesu glykémie, čo môže do značnej miery vysvetliť nefroprotektivitu inhibítorov SGLT2 u nediabetikov, opísanú v nedávno publikovanej štúdii DAPA‑CKD.
Pozitívne výsledky inhibítorov SGLT2 sa jednoznačne prejavujú i v spoločných odporúčaniach EASD/ADA (European Association for the Study of Diabetes/American Diabetes Association, Európska spoločnosť pre štúdium diabetu/Americká diabetologická asociácia), kde sa ich podávanie odporúča chorým so srdcovým zlyhaním či s diabetickým ochorením obličiek, prípadne chorým s anamnézou prekonanej kardiovaskulárnej príhody. Pri kanagliflozíne bola na základe štúdie CREDENCE posunutá dolná hranica glomerulárnej filtrácie, keď možno začať liečbu týmto prípravkom (eGFR > 30 ml/min.), respektíve v liečbe pokračovať (i pri eGFR < 30 ml/min.).
Podobný posun dolnej hranice glomerulárnej filtrácie na základe výsledkov štúdie DAPA‑CKD je i pre dapagliflozín. Teraz je možné nasadiť ho u pacientov s eGFR ≥ 25 ml/min., a to vo všetkých schválených indikáciách (diabetes mellitus 2. typu, srdcové zlyhanie so zníženou ejekčnou frakciou, chronické ochorenie obličiek).
Celkovo možno povedať, že inhibítory SGLT2 predstavujú mimoriadne účinnú a nádejnú nefroprotektívnu liečbu, ktorej ochranný renálny účinok je u diabetikov nezávislý od zlepšenia kompenzácie diabetu. Možno teda očakávať, že diabetické ochorenie obličiek a veľmi pravdepodobne i vybrané ochorenia obličiek u nediabetikov budú čoskoro primárnymi indikáciami na začatie liečby gliflozínmi.
MUDr. Zuzana Kubíková
